Na základe výsledkov auditu Európskej komisie Operačného programu Konkurencieschopnosť a hospodársky rast (č. 2010/SK/REGIO/J4/1010/1), Komisia konštatovala, že v mnohých verejných obstarávaniach bola lehota na vyžiadanie súťažných podkladov neprimerane krátka oproti lehote na predkladanie ponúk, čo je podľa názoru Komisie v rozpore s európskymi smernicami[1].

Dňa 4.7.2013 vydal Úrad pre verejné obstarávanie (ÚVO) výkladové stanovisko č. 7/2013 k stanoveniu lehoty na prijímanie žiadostí o súťažné podklady, kde odporučil v súvislosti s poskytovaním súťažných podkladov neobmedzovať lehotu na prijímanie žiadostí o súťažné podklady.

Následne bolo prijaté Rozhodnutie Komisie č. C(2013) 9527 z 19.12.2013 obsahujúce porušenie č. 4 -  nedostatočná doba k tomu, aby si potenciálni uchádzači alebo záujemci vyžiadali súťažné podklady.

ÚVO pri kontrolách verejných obstarávaní (verejné obstarávania z obdobia pred vydaním výkladového stanoviska kde je predmet zákazky spolufinancovaný z Eurofondov) konštatuje, že krátenie lehoty na vyžiadanie si súťažných podkladov oproti lehote na predkladanie ponúk je porušením zákona č. 25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní, ktoré mohlo mať vplyv na výsledok verejného obstarávania.

V zmysle vyššie uvedeného, na základe zistení ÚVO o porušení zákona č. 25/2006 Z.z., niektoré riadiace orgány pre jednotlivé operačné programy udeľujú prijímateľom spätne korekcie – výzvy na vrátenie časti nenávratného finančného príspevku.

Náš názor:

Podľa nášho názoru samotným skracovaním lehoty na vyžiadanie súťažných podkladov oproti lehote na predkladanie ponúk nedošlo zo strany obstarávateľských subjektov k porušeniu zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní.

Vtedajší (a ani dnešný) zákon o verejnom obstarávaní nijakým spôsobom neurčovali, aký má byť maximálny časový rozdiel medzi lehotou na vyžiadanie si súťažných podkladov a lehotou na predkladanie ponúk. Primeranosť dĺžky obdobia medzi uvedenými lehotami bola (a je) posudzovaná len na základe úzu vytvoreného praxou (ku tvorbe ktorej prispieval svojimi rozhodnutiami aj Úrad), pričom tento úzus podlieha vývoju.

Takýto vývoj je prirodzený, či dokonca žiadaný a nevyhnutný, avšak sme toho názoru, že zmena výkladu zákona v budúcnosti nemôže mať vplyv na posudzovanie správnosti a zákonnosti konania osôb v minulosti. Naopak takáto zmena môže pôsobiť len do budúcnosti.

Tu vyberáme niekoľko rozhodnutí Úradu v konaní o námietkach z predmetného obdobia, kde Úrad svojimi výrokmi v podstate odobril takto skrátené lehoty na vyžiadanie si súťažných podkladov:

Rozhodnutie Úradu č.1058-6000/2012-ON/279

Rozhodnutie Úradu č. 4-2-7000/2010

Rozhodnutie Úradu č. 642-6000/2011-ON/221

Úrad, podľa našich vedomostí, rozhodoval konzistentne vo veci lehoty na vyžiadanie si súťažných podkladov, tak ako je vyššie uvedené až do vydania Výkladového stanoviska č. 7/2013. „Výkladové stanoviská úradu predstavujú aplikáciu zákona o verejnom obstarávaní na účely vytvárania jednotného právneho názoru úradu, zjednocovania aplikačnej praxe úradu v oblasti metodickej a výkonu dohľadu nad verejným obstarávaním.“(zdroj www.uvo.gov.sk). Úrad tak prvý krát až 4.7.2013 prezentoval nový jednotný právny názor Úradu v tejto veci, keď odporučil v súvislosti s poskytovaním súťažných podkladov neobmedzovať lehotu na prijímanie žiadostí o súťažné podklady.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že v čase pred vydaním výkladového stanoviska č. 7/2013 obstarávatelia, verejní obstarávatelia a osoby podľa § 7 zákona o verejnom obstarávaní lehotu na vyžiadanie súťažných podkladov výrazne skracovali oproti lehote na predkladanie ponúk, pričom Úrad takúto prax svojimi rozhodnutiami podporoval a spoluvytváral a to rozhodujúcim spôsobom.

Je teda zrejmé, že obstarávateľské subjekty pred vydaním výkladového stanoviska č. 7/2013 postupovali plne v súlade s praxou a výkladom zákona (ktoré boli potvrdené aj viacerými rozhodnutiami Úradu), a preto ich konanie nemožno považovať za rozporné so zákonom a s právnou úpravou. V čase, keď predmetné verejné obstarávania prebiehali nebolo možné predvídať zmenu výkladu zákona o verejnom obstarávaní.

Tu by sme chceli poukázať aj na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR, ktorý pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil (PL. ÚS 12/05), že neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného v čl. 1 ods. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok[2]. Vo veci sp. zn. PL. ÚS 52/99 (tiež PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 1/04) Ústavný súd SR judikoval, že medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti štátnych orgánov, ako aj zásada primeranosti (proporcionality).

Zásady, že chránené musia byť aj legitímne očakávania účastníkov sa vo svojej rozhodovacej praxi drží aj Najvyšší súd SR, ktorý vo svojom rozhodnutí sp. zn 2Sžp/27/2011 z 19.09.2012 judikoval, že „s legitímnym očakávaním úzko súvisí zákaz prekvapivých rozhodnutí, keď správne orgány sa nemôžu, bez náležitého odôvodnenia (...) odchýliť od doterajšej rozhodovacej praxe.“

Z uvedeného je zrejmá zásada, že správne orgány sa nemôžu bez primeraného dôvodu odchýliť od svojich stanovísk, názorov a rozhodnutí v podobných veciach; ak sa tak predsa len stane, je potrebné takéto odchýlenie sa podrobne zdôvodniť, pričom zmena úzu nemôže mať vplyv na v minulosti prebiehajúce konania osôb.

 Podľa nášho názoru sa jedná o systémovú nezrovnalosť, za ktorú by nemali byť postihovaní jednotliví prijímatelia.

Vyššie uvedené predstavuje právny názor tímu vo-portálu.

Budeme radi ak nám vyjadríte svoje stanovisko k tejto téme, prípadne, poskytnete ďalšie informácie, ak sa Vás táto problematika korekcií akokoľvek dotýka a to prostredníctvom nášho kontaktného formulára tu